Rez mladosťou:
1983 - 2001 narodenie, škola
2001 - 2003 vysoká škola
2003 - 2004 viacmenej nezamestnaný
2005 Anglicko
Zhurnutie:
Volám sa Martin Revický, veľa ľudí ma volá Maroš, no najradšej mám prezývku Mart, ktorú aj väčšinou používam. Narodil som sa 12. apríla 1983 v Prešove. Ocko pochádza z neďalekej dedinky Torysa, a mamka z mesta Lipany, kde sme sa aj usadili. Žil som tam väčšinu svojho života....teda skoro celý...ale o tom snáď neskôr. Vyrastal som spolu s mojou staršou sestrou a mladším bratom. Do základky som nemal ďaleko...bolo to asi tak....no cez cestu a som tam. Teda navštevoval som ZŠ Komenského 12 v Lipanoch. Prvý a druhý stupeň som nejak zdolal. Môžem snáď sám o sebe povedať, že som bol dobrý žiak...teda taký dvojkár. Tam prišiel aj čas na moju prvú platonickú lásku. Vďaka nej som napísal svoju prvú báseň, ktorá tu nie je zverejnená z toho dôvodu, že si ju presne nepamätám. V štrnástich prišiel čas na prvú ozajstnú lásku, pre ktorú som napísal báseň s názvom Áno, či nie. Po základke prišli prázdniny a s nimi spojen nedočkavosť a strach zo strednej školy. Prijali ma na SPŠ stavebnú do Prešova. Cool a pohodová škola. Tam som to zvládal opät celkom dobre. Prvé dva ročníky pohoda a druhé dva....no ešte vačšia. Hlavne tie dva posledné, teda tretí a štvrtý, boli skvelé. Každému vrele odporúčam...teda až na maturu...strašný deň...ozaj nerad spomínam..., ale znova to nejak prešlo a ja som to zvládol...ako ináč, na 2. Ale stačí no nie? Už počas štúdia na strednej škole som mal taký sen, keď sa to tak dá vôbec nazvať, ísť raz študovať na vysokú školu. Ten sen sa mi splnil, ale....aj tak nevyšiel tak, ako som si to predstavoval. Prijali ma teda na SvF TU v Košiciach. Tam som to "zvládal", tri semestre. No nešla mi matika. Teda nešlo mi skoro nič, ale tie ostatné predmety sa dali zvládnuť, dokonca aj chémia. Vysoká škola je snáď dobrá len na jedno, internáty. Tam si človek uvedomí, že môže robiť skoro všetko čo sa mu zachce, teda čo mu kedysi rodičia zakazovali. Ale všetko v rámci možností. Po škole som bol ako ináč, nezamestnaný. Míňal som ťažké prachy, ktoré človek dostane ak je dobrý a prihlási sa na Úrad práce. Takto som žil pár mesiacov, myslím. Neskôr prišlo niečo, čo sa nazývalo absolventská prax. Takže nejaká práca pre mesto. Ja som pracoval pre Združenie Hornej Torysy v Lipanoch. Chvíľku som strávil zavretý v TIC - turistické informačné centrum, a potom, už ani neviem. Ale podarilo sa nám pripraviť jednu super akciu, ktorá sa konala v Krivanoch a niesla názov Leto na hornej Toryse. Takže do tejto doby som žil buď doma, alebo tie tri semestre na inťáku v KE. No potom prišla ponuka ísť pracovať ako au-pair do Škótska...no kto by to nevzal...tak o pár dní nato som už cestoval do UK. Najprv som dva týždne strávil so švagrom pri južnom mori a maľoval dom. Po týchto dvoch týždňoch som odlietal do Edinburgu, kde ma už čakala moja drahá budúca rodina. Mal som tri deti. Douglas 7, Mairi 6 a Ross 4. Celkom cool deti, teda ak sa nedáte. Ja som sa dal, ale po pár dňoch som im ukázal kto tam bude veliť-ich mama :o) No ale fakt, ked sme boli sami, hlavné slovo som mal ja a to bolo hlavné. Tam som strávil 7 mesiacov svojho života. Prvý dom len a len pre mňa, auto(žihadlo),ktoré môžem používať kedy sa mi len zachce, a za benzín nezaplatím ani halier...cool zivot. Dokonca som tam chodil na hodiny angliny, teda hodiny angličtiny v Škótsku, s profesorkou z Wellsu. Zaujímavá kombinácia. Niečo ako drevené želiezko z umelej hmoty. Ale pár vecí som sa naučil, to musím priznať. Ale keď je človek sám, uvedomí si, že samota nie je to, čo hľadal. Tak prišla príležitosť odísť dole na juh do Anglicka. Neváhal som a hor sa na to. Je ozaj ťažké povedať rodine že odchádzate, ale keď musí tak musíš. Vyšlo aj pár sĺz, nie mojich, ale domácej, no ale išiel som. Priletel som na juh, kde už boli sesterky s vybaveným bytom. Prihlásil som sa do agentúry a čakal. Bolo zopár prác, ale nič extra. Na deň, dva...kedy ako. No niekedy v máji 2005 som dostal prácu vo firme, ktorá vyrába pomôcky do nemocníc. Práca ako stvorená pre mňa. Ja sám chalan medzi kopou žien. Po pár mesiacoch odišla pracovníčka, ktorej som pomáhal. A tak som dostal jej miesto....nie až tak dobre platené, ale zvýšenie platu ma neobišlo. Teraz tam pracujem asi rok a pol a niečo k tomu. Ženy sa menia...no ja ostávam :o))